PRÍBEHY
TRI ŽENY
POD ORECHOM
VÁCLAV PANKOVČÍN
1996
VYDAVATEĽ
KOLOMAN KERTÉSZ BACALA L.C.A. LEVICE
Tri ženy sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Sedia takto už dlhé roky, a ak prší alebo je zima, kľačia pri okne v izbe, hľadia do sivého neba a takmer nebadane pohybujú perami.
Alebo sedia pri starom rozladenom harmóniu a tá najmladšia: šestnásťročná Martuška, hrá a spieva nepekným hlasom. Jej matka, Ilona Kotásková, v nej vidí anjela. Tiež spieva a hľadí na svet cez slzy dojatia. Stará pani Marimka Grabovská kľačí pri harmóniu so zloženými rukami a trasľavým hlasom zachytáva posledné slabiky v pesničke.
Harmónium kúpila Martuške stará pani Marimka s dcérou Ilonou v nádeji, že sa Martuška naučí hrať a bude hrať v kostole, že sa z Martušky možno raz stane svätica, alebo aspoň mníška. Nástroj kúpili od opitého organistu z Vyšnej Habury za osemsto korún. Keď vytriezvel, ani za svet si nevedel spomenúť, kam sa harmónium podelo.
Tri ženy bývali v malej uhrbenej chalupe ružovej farby a asi dvadsať metrov od domu tiekol potok. Od dvora plného mohutných hrušiek a orechov až k lesu sa tiahla záhrada. Rástli v nej staré stromy a kroviská a časť záhrady zarastala burinou.
Ráno vstávali, kedy sa ktorá prvá zobudila. Budík nemali, len v začmudenej tmavej kuchyni viseli staré hodiny na kľúčik. Niekedy im namiesto budíka zatrúbil šofér autobusu, keď viezol robotníkov na rannú smenu. Pri Marimkinom domčeku spomalil, trikrát pritlačil na klaksón a keď sa v domčeku rozsvietilo, pohol sa ďalej. Ak nie, ešte raz ťahavo zatrúbil. Niektorí robotníci, trúbením vyrušení zo sladkého dospávania v autobuse, šomrali, iní tri ženy zakaždým poľutovali: „Chudinky, ani na budík nemajú!“
Bolo krátko po štvrtej ráno. Marimka zliezla z vysokej drevenej postele. Obliekla si hrubé pančuchy, dlhú čiernu sukňu, dva svetre, na nohy podkolienky a krpce, starý vyšúchaný kabát pôvodne hnedej farby, na hlavu šatku, do ruky vzala ruženec a nakoniec sa zabalila do hrubej gubane a vykročila do zimy.
Vonku snežilo. Vietor cez noc navial na dvor záveje snehu. Marimka sa nimi ťažko predierala, chvíľami zalapala po dychu, občas sa otočila, keď jej vietor vchrstol do tváre studené snehové vločky.
Všetko bolo panensky biele. V niekoľkých domoch sa už svietilo a z komínov stúpal hustý štipľavý dym, ktorý sa miešal so snehovými vločkami, rozplýval sa vo vetre a rútil sa spolu so snehom ulicou Marakéša. Marimka niekoľkokrát ťažko zakašlala. Ešte viac sa zakrútila do hune a vyšla na ešte neupravenú zasneženú cestu, ktorú rezali len dve hlboké brázdy, čo zanechal autobus. Vošla do jednej z nich, a takmer spadla. Pokĺzla sa na šmýkačke, ktorú zanechali pneumatiky, keď autobus pribrzdil pred domom, aby tri ženy zobudil. Marimka sa zľakla. Pred tromi rokmi – tiež takto v zime – spadla a zlomila si nohu. Zlomenina sa hojila veľmi ťažko a zdĺhavo, a Marimka odvtedy kríva. Pomyslela si, že by sa mala vrátiť: takéto počasie už nie je pre ňu, ale potom si povedala, že s pomocou Božou to určite zvládne. Z cesty odbočila na chodník šplhajúci sa do kopca: ku kostolu. Brodila sa po kolená snehom a vietor za ňou hneď zavieval všetky stopy.
Marimka s ostatnými ženami do kostola nechodila odvtedy, čo vyhnala Iloninho muža. Chcela, veľmi to chcela, ale hanbila sa. Ženy sa od nej odvracali, žiadna pri nej nechcela sedieť. Farár jej nedal pri spovedi rozhrešenie. Po rokoch už ľudia zabudli, ale v Marimke stále pretrvával strach. A tak chodila do chrámu len vtedy, keď ju nikto nevidel: skoro ráno alebo neskoro večer. Niekedy cez deň.
Aj teraz: vyštverala sa hore schodmi, trasľavou rukou sa pridržiavajúc kovového zábradlia, rozpáleného od mrazu. Horúca ruka sa jej neustále lepila na studenú oceľ a Marimka cítila, ako jej horia prsty a dlaň. Keď konečne vošla do otvorenej predsiene kostola (prezývanej babinec), bolo o desať minút päť. Pri vchode bolo trochu naviateho snehu. Zo stropu viseli tri laná k zvonom a pravidelne sa hojdali rozkývané nápormi vetra.
K zvonom mal prístup každý: ešte zo starých dávnych čias ostal v Marakéši zvyk, že keď sa blížila strašná búrka alebo hocijaká iná katastrofa – povodeň, víchrica, požiar, alebo keby bola nebodaj vojna, ten, čo šiel okolo, vošiel do babinca a zazvonil, ľudia boli presvedčení, že hlahol zvonov zaženie akúkoľvek pohromu. Stalo sa niekoľkokrát, že sa na Marakéš valila mohutná čierňava, trieskali hromy, spustili sa krúpy, no len čo niekto z okoloidúcich začal zvoniť, chmáry sa ako zázrakom rozbili, alebo obišli celú Marakéšsku dolinu.
Marimka si chcela namočiť ruku do svätenej vody pri hlavných dverách, ale voda v nádobke s hubkou bola zmrznutá. Tak sa len prežehnala a na chvíľu si kľakla na studenú kamennú dlážku. Keď sa poklonila, podišla ku krížu, pobozkala Kristovi nohy a sadla si na drevenú lavicu pri stene, aby sa pomodlila svoj každodenný ranný ruženec. Vietor pískal v oknách veže. Marimka sa modlila poslednú desiatku, oči zatvorené a skrehnutými rukami preberala jednotlivé zrniečka ruženca, keď do babinca vošiel kostolník Pavlínko, aby odzvonil na Anjel Pána. Robil kostolníka už tridsať rokov a ľudia si podľa jeho zvonenia mohli nastaviť hodinky. Ani ranné, ani poludňajšie zvonenie nikdy nezmeškal ani o minútu. Teraz už zostarol, vstávalo sa mu čoraz ťažšie a ťažšie, chodil pomalšie a chrapľavo dýchal a niekedy zmeškal päť, desať, ba aj pätnásť minút, ale povinnosť si vždy splnil.
Bolo päť minút po piatej. Pavlínko vošiel do babinca celý udychčaný, a keď sa trochu rozhliadol v šere predsiene, zbadal na lavici skrčenú tmavú postavu – a od ľaku vykríkol. Zvrtol sa, že utečie naspäť, ale Marimka ho predbehla: „Janku, Janku, neboj sa, to som ja, Marimka!“
„Ženo božská,“ povedal kostolník, „ta čo tu robíš v takom nečase? Poriadni ľudia ešte spia pod teplou perinou alebo sa hrejú pri peci v kuchyni, a ty tu? Ja, keby som nemusel, tak by som do toho nečasu nešiel, ale služba je služba.“
„Janku, prišla som sa pomodliť svätý ruženec.“
Pavlínko mávol rukou: „Modliť sa môžeš aj doma, a nie tu strašiť ľudí. Nepoviem, že sem chodíš v lete, keď je svetlo a teplo, ale teraz…“ Potom chytil pevne do rúk lano, mohutne ním potiahol a z veže sa rozľahol prvý nesmelý úder zvona. Marimka vstala z lavice a pomodlila sa s kostolníkom Anjel Pána. Keď spolu po niekoľkých minútach odchádzali, vietor sa pomaly začínal utišovať. V dedine sa rozsvietili pouličné svetlá a svietilo sa už vo väčšine domov. Niekoľko chlapov odhadzovalo z dvorov sneh.
Ilona už bola hore: rozkladala v peci oheň. Marimka v predsieni, prezývanej príklet, zo seba striasla sneh a vošla do kuchyne.
„Mamo, kde ste boli v takom nečase? Už som sa o vás bála,“ vyčítavo povedala Ilona.
„Pomodliť sa, dievča moje. Keď je takýto nečas, je to väčšia obeta, ako dať na deväť omší…“
Po tom, čo Martuška skončila posledný ročník základnej školy, Ilona ju už do školy nedala. Ľudia jej dohovárali, aby nebola hlúpa a dala dievča aspoň na dvojročnú učňovku, ale Ilona bola neoblomná: „Nedám ju do školy, lebo dievča by sa v tom hriešnom svete skazilo. Bude chodiť do toho hriešneho mesta, ešte sa mi tam prespí!“
„Ilona, nebuď hlúpa, daj ju do učilišťa, nech sa vyučí nejakému remeslu. Jak vy chcete takto žiť?“
„Pánboh pomôže,“ pridala sa stará Marimka.
„Pánboh je dobrotivý,“ povedala Ilona. „Veď aj v Písme sa píše o vtákoch nebeských a o zvieratách poľných, čo sa o nič nestarajú, a predsa všetko majú: aj odev, aj čo jesť.“
Ľudia pokrútili hlavami a prestali tie dve ženy presviedčať.
Prišli úradníci zo sociálneho; Marimka ich nepustila ani do dvora. Keď naliehali, že sa musia rozprávať s Martuškou, stará schytila metlu a hnala ich popri potoku a potom cez lávku až na zastávku autobusu.
„Už aj sa practe!“ kričala za nimi. „My si dievča skaziť nedáme!“
Ešte niekoľkokrát k nim prišla delegácia z národného výboru – z odboru sociálnych vecí, ale Martušku nenašli: alebo sa niekde modlila, alebo sa hrala s deťmi pri rieke.
Nepomohlo nič. Martuška ostala doma.
Nikto v Marakéši nevedel, ako tie tri ženy vyžijú, pretože žili len z dôchodku starej Marimky, zo zanedbateľného invalidného dôchodku pani Ilony a z výživného na Martušku. Keby dostávali ešte raz toľko, koľko dostávali, aj tak by to bolo menej ako málo.
Celý deň sa modlili pod orechom, alebo spievali nábožné piesne pri harmóniu, a večer šli do kostola. Po mnohých rokoch aj Marimka prelomila v sebe strach a začala chodiť na večerné omše; nikdy si však nesadla k ostatným ženám, ale do tmavého kúta vzadu pod chórom alebo do babinca, v ktorom medzitým urobili ešte jedny dvere, aby tam nebola až taká zima. Po omši sa vybrali do dediny – po žobraní – ako vravievali ľudia. Kráčali hore Marakéšom, a z niektorých domov bolo počuť zvuk zamykajúcich sa dverí.
Keď vošli do domu, pani Marimka povedala: „Bože, daj šťastné dni týmto dobrým ľudom a požehnaj ich, aby mali vždy hojný stôl pokrmov.“
A čakali, či im rodina niečo ponúkne. Zjedli spolu viac ako traja statní chlapi; ľudia ich za tú ich pažravosť nenávideli.
Ak odišli z domu hladné, stará Marimka prosila nebesá, aby tú rodinu zatratili.
Martuška, aj keď jej už tiahlo na sedemnásty rok, nevedela robiť vôbec nič, a ani ju nič neučili. Mala dlhé špinavožlté vlasy. Cez deň chodila oblečená v tenkých modrých teplákoch a v žltom tričku, pod ktorým sa jej nebezpečne začínali vydúvať prsia. Stehná mala ako kobyla a zadok oblý a zmyselný.
Najradšej sa hrala s malými deťmi pri potoku alebo na lúke pred chalupou. V rukách stále mala otrhanú bábiku z handier, čo jej pred viac ako desiatimi rokmi urobila mama. Martuška s ňou chodila po neoplotenom dvore a spievala jej uspávanky.
Raz, ako sa tak hrala s bábikou pri potoku, prisadol si k nej mladík celý v bielom: biele nohavice, žiarivobiela košeľa, biela kravata a na nohách biele tenisky. Sadol si na kameň vedľa Martušky a začal okolo seba šíriť omamnú vôňu tisícov kvetov. Bol zahalený v jemnom ružovkastom opare: občas z neho vykukla krásne opálená tvár, ktorej dominovali svetlomodré oči. Usmial sa na Martušku a znova sa zahalil do ružovkastého oparu.
Potom jej podal sedmokrásku a povedal: „Moje miesto je v raji. Ale páči sa mi aj na tejto zemi, kde rastú také nevinné kvietky, ako si ty, Martuška.“
A zmizol.
Martuška utekala domov so sedmokráskou v ruke. Bábiku nechala na brehu potoka. Matka sedela v kuchyni pri malom okienku z hrubého zažltnutého skla. Vyšívala obrus. Babka šúpala pri peci zemiaky.
„Videla som anjela,“ povedala Martuška. „Bol biely a krásny.“
Marimka Grabovská sa narodila roku 1914. Jej otec zomrel na talianskom fronte na Piave. Matka zomrela roku 1921 na tuberu. Do jej desiatich rokov ju vychovávali starí rodičia. Zomreli jeden po druhom roku 1924.
Chodila zo služby do služby. Keď mala dvadsaťšesť rokov, slúžila u obchodníka s rozličným tovarom. Max Hausner bol posmeškár a prísny pán.
Jedného dňa odišla pani Erika Hausnerová do mesta. Max Hausner zavrel obchod. Prikázal Marimke, aby sa vyzliekla. Nechcela. Hausner zvesil zo steny remeň. Preložil ho napoly. Kýval ním Marimke pred očami. Marimka ustupovala krok za krokom. Potkla sa o lavór. Vyliala sa voda. Marimka spadla. Hausner ju niekoľkokrát prudko udrel remeňom po pleciach.
Marimka so slzami v očiach prosila o zľutovanie. „Nechcem s vami zhrešiť, aj keď ma zabijete!“
„Nezabijem ťa,“ povedal Max. „Len ťa vyhodím zo služby. A postarám sa o to, aby ťa už nezobral žiadny Žid.“
Marimka sa plačky začala vyzliekať. Po prvýkrát v živote pred cudzím chlapom.
Dlho Marimka skrývala, čo sa s ňou deje. Bola aj za Ovaňou, čo v Marakéši robila bylinkárku a pôrodnú babu. Vyplakala sa jej, ale baba potrat odmietla.
„Je neskoro,“ povedala. „Mohla by si pri tom zomrieť.“
„Radšej nech zomriem, ako by som mala žiť v hanbe,“ povedala Marimka.
„Dievča,“ rozhovárala ju Ovaňa. „Máš život pred sebou. Si ešte mladá a pekná. Škoda by bolo zmárniť dva životy pre trochu hanby. Nie si prvá ani posledná, čo otehotnela so Židom.“
Marimka sa vrátila do služby. Pevne si stiahla brucho a prsia kusom látky, aby nikto nič nepoznal.
O šesť mesiacov ju Hausner vyhnal zo služby. Stál vo dverách obchodu, vyhadzoval jej šaty a kričal ako nepríčetný. „Ty si obyčajná kurva. Ja nepotrebujem služobnicu s bruchom. Chod si za tým, čo ti ho spravil!“
Celé hodiny stála Marimka na drevenej lávke nad riekou a hľadela do mútnej vody. Zhlboka dýchala. Predstavovala si, ako ju prúd víru unáša so sebou, ako ju kalná studená voda sťahuje pod hladinu, ona sa zamotáva do spletí koreňov stromov a krovísk, lapá po vzduchu, ale do pľúc jej vteká voda. Vo chvíli, keď sa chystala skočiť, pocítila, ako sa v nej dieťatko pohlo a – neskočila.
A vtedy prvý raz zazrela Večného Žida; jediná v Marakéši ho videla úplne zblízka, lebo ľudia sa Večného Žida báli, a keď stretli niekoho čudne vyzerajúceho, rýchlo sa odvrátili a utiekli. Vtedy, vo chvíli Marimkinho najväčšieho zúfalstva, kráčal Večný Žid popri rieke v dlhom čiernom plášti a v širokom klobúku. Kráčal s dlaňami na tvári a plakal. Marimka zbehla z lávky a chvíľu išla za ním. Stratil sa v kroviskách.
Hodila sa do trávy a preklínala deň, keď sa narodila a preklínala deň, keď po prvýkrát prekročila prah Hausnerovho obchodu.
Marimka šalela.
Kľačala v tráve a zvolávala sedem nebeských rán na Hausnerov dom. Preklínala ho a želala Maxovi Hausnerovi tie najstrašnejšie muky, aké si len dokázala predstaviť.
Zotmelo sa. Zaspala pri rieke prikrytá len kusmi šiat, čo za ňou včera vyhádzal Hausner. Bola úplne vyčerpaná a hladná, špinavá a strhaná. Želala si, aby do rána radšej zomrela, akoby sa mala ďalej takto trápiť. Nevedela, kam sa podieť, čo ďalej robiť.
Uprostred noci sa zobudila skrehnutá od zimy na akýsi hlas. Najprv si myslela, že sa jej niečo sníva, ale hlas bol stále nástojčivejší. Spomenula si na rozprávanie starého otca o hrdinoch z biblie, ktorí sa v noci zobudili na hlas, čo im prikázal niečo urobiť.
„Marimka! Marimka!“ vravel hlas, a keď Marimka otvorila oči, zbadala nad riekou vznášajúce sa bledomodré svetlo.
„Kto si?“ spýtala sa Marimka vystrašene.
„Nepýtaj sa, ale urob, čo ti teraz poviem. Vstaň a chod za strýkom Molitorisom. On ťa prichýli.“
„Molitoris?“ začudovala sa Marimka. „Ten by ma najradšej videl mŕtvu. Nenávidel ma od malička, a teraz, keď sa mi stala tá hanba…“
„Urob, čo som ti povedal. Hneď teraz!“
Marimka sa zodvihla zo zeme a temnou nocou kráčala k domu bohatého sedliaka Molitorisa. Pred dvorom zastala. Chcela sa otočiť a vrátiť sa k rieke, ale neznáma sila jej v tom zabránila.
„Chod k dverám a zabúchaj!“ prikazoval jej hlas.
Otvorila teta Verona. „Už sme ťa čakali, kde si bola doteraz?“ povedala. „Celý večer som presviedčala starého, aby ťa prijal do domu. Počuli sme, čo sa ti stalo. Spočiatku nechcel ani za svet, ale nakoniec súhlasil, že by si mohla spať v stajni. Vieš, my deti nemáme, možno by si časom mohla byť ako naša… Starý o tom nechcel ani počuť, ale keby si ho odprosila…“
Marimka vedela, čo ju ráno čaká: musí si pred zlého strýka Molitorisa kľaknúť ako pred monštranciu a plakať a prosiť ho, aby jej odpustil a prijal ju pod svoju strechu, hoci mu nikdy nič zlé neurobila.
Poníženie za ponížením.
Molitoris prijal Marimku napodiv – vzhľadom na jeho drsnosť a zlú povahu – celkom vľúdne, ale do domu ju nevpustil. „Spať budeš v stodole. Roboty máme nad hlavu, ale jedla poskromne. Keď sa uspokojíš s tým, čo ti dáme a budeš poctivo robiť, môžeš ostať. Ak nie, chod si s tým parchantom kade ľahšie!“
Marimka zostala.
A potom sa narodila malá Ilonka. Narodila sa nesmelo, potichúčky, okrem tety Verony, ktorá priniesla čisté plachty, do ktorých dieťa zabalili, nikto nič nepočul, nič nevidel. Ako v Biblii: dieťa ležalo na slame zohrievané dychom hoviadok. V stajni svietila petrolejka a mrazivá januárová noc bola posiata žiariacimi hviezdami.
A potom brali Židov do Nemecka.
Išla sa tam pozrieť. Nakladali ich na nákladiaky. Bol medzi nimi aj Max Hausner. Spomenula si, ako kľačala pri rieke a preklínala ho.
Deti kričali:
„Do Prešova ide vlak,
na ňom sedí Šaňo Mach.
Všetci Židia v Marakéši
majú veľký strach.“
A tí na aute kričali: „Čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe.“
Len Max Hausner nevravel nič. Hľadel na Marimku a v očiach mal výraz, ktorý ju prinútil otočiť sa a utekať domov. Pod lesom zahliadla Večného Žida. Hlavu mal zaborenú v dlaniach.
Žil v Marakéši Štefan Grabovský, chlapec, ktorého nechcela ani jedna dievka. Žil len so svojim staručkým otcom. Tak ako v Biblii svätá Anna, ani Margita Grabovská dlho nemohla mať dieťa. Malý Štefan sa narodil, keď Margite tiahlo na päťdesiatku – mala štyridsaťsedem rokov – a dieťa, aj keď s kratšou ľavou nožičkou, privítala ako dar od Boha. Najkrajší dar vo svojom živote. Starý Grabovský (keď sa chlapec narodil, mal už päťdesiatšesť rokov) chodil po dedine a hrdil sa, že aj vo svojom vysokom veku dokáže splodiť syna. Ľudia ho vypočuli, zatvárili sa, že sa radujú spolu s ním, ale za chrbtom nikdy nezabudli poznamenať, že syna síce splodil, ale čo z toho, keď je mrzák.
O rok Margita otehotnela znova. Baba Ovaňa jej radila, aby si dieťa nechala zobrať; predsa je už staršia žena, mohli by nastať komplikácie. Aj prvý pôrod mala nesmierne ťažký: trápila sa celých devätnásť hodín, a len-len že prežila, ale Margita o potrate nechcela ani počuť. „Nech sa stane vôľa Božia,“ povedala babe Ovani. „Ak Pánboh bude chcieť, vezme si ma, ak nie, poteší ma na staré kolená ešte jedným dieťaťom.“
Margita pri druhom pôrode zomrela, dieťa neprežilo, aj keď baba Ovaňa robila všetko, čo sa dalo. Keď Grabovský pochoval za veľkého smútku celej dediny ženu a mŕtve dievčatko, šiel do krčmy u Žida Brauna, sadol si do kúta a tam presedel celý týždeň. Nič nejedol, iba sa nalieval samohonkou. Chlapi ho rozhovárali, aby sa spamätal, život predsa ide ďalej, má na starosti ešte chlapca, má sestru, tá mu s chlapcom pomôže, ale Grabovský nevnímal. Nepočúval nikoho. Nalieval si jeden pohárik za druhým a pil samohonku ako vodu. Večer ho chceli odprevadiť domov, ale Grabovský sa nepohol z miesta. Žid ho cez noc nechal zavretého v krčme a nechal ho tam aj na druhý aj na ďalšie dni.
K Židovi po týždni prišla Grabovského sestra Helena: v jednej ruke svoje dieťa, v druhej dvojročného Štefana. Kričala na celý hostinec. Mala päť svojich detí, a teraz na krku ešte aj bratovho syna. Keď sa okamžite nezodvihne a nepôjde domov, Boh jej je svedkom, že ho zabije.
Grabovský sedel za stolom, pohľad mútny, nalieval si samohonku do pohárika a mechanicky z nej odpíjal. Helena v návale zlosti strčila deti do rúk chlapom stojacim pri nej, chytila prvú fľašu, ktorá bola poruke a hodila ju po bratovi.
Grabovský sa neuhol.
Fľaša zasvišťala zadymenou miestnosťou, narazila Grabovskému do hlavy, odrazila sa a rozbila sa na kamennej stene. Kúsky skla sa rozleteli po celom hostinci, samohonka sa rozprskla po stenách a po povale a pomaly stekala na zem.
Grabovského zaliala krv. Stekala mu dolu čelom do očí a na kúsku skla, ktoré pristálo na stole, ostalo niekoľko vytrhnutých vlasov z jeho hlavy. Grabovský chvíľu akoby nechápavo hľadel na Helenu, potom mu hlava odkväcla na stôl: rozrezal si líce na črepine.
„Panebože, ja som ho zabila!“ zvolala Helena. Chlapi povyskakovali spoza stolov a dali sa Grabovského ratovať. Všetci si vydýchli, keď zistili, že ešte žije. Hranatá fľaša sa len obtrela o hlavu a vytrhla kus kože s vlasmi a Grabovský omdlel. Bol zoslabnutý: týždeň nič nejedol, len pil. Odniesli ho domov, obviazali hlavu a uložili do postele. Keď sa trochu pozviechal a zistil, že v dome nikto nie je, vstal z postele, z komory zobral kus údenej šunky a slaniny, do tanistry vložil niekoľko suchárov, prehodil ju cez plece, do ruky zobral sekeru a pobral sa do lesov. Niekoľko mesiacov sa potĺkal po horách, prespával v úžľabinách a v jaskyniach, a keď sa mu minula slanina, šunka i sucháre, jedol maliny, čučoriedky a orechy a občas si upiekol zajaca, ak sa mu ho podarilo chytiť. Ľudia v Marakéši si hovorili, že Grabovský sa alebo načisto zbláznil, alebo ho už v horách roztrhala divá zver. Boli aj takí, čo tvrdili, že sa pobral do Ameriky, ale tomu veril len málokto.
Malý Štefan, chlapec s jednou nohou kratšou, medzitým začal nesmelo chodiť. Vyrastal medzi piatimi deťmi a ešte nemohol ani len tušiť, že žije v rodine, do ktorej vôbec nepatrí. Helena si na chlapca zvykla. Bol tichý, utiahnutý, celé dni presedel v kúte, hral sa s kamienkami alebo s drievkami. „No čo už,“ vravievala Helena, „o jedného viac alebo menej, to už je jedno. Asi to tak musí byť.“
Grabovský sa vrátil z lesov, keď udreli prvé jesenné mrazíky. Bol vychudnutý na kosť, len zelené oči mu jasne svietili na opálenej tvári. Vošiel do sestrinho domu.
Bol už večer. Rodina sedela pri veľkom dubovom stole. Jedli zemiakovú kašu s mliekom. Helena bola znova tehotná, Grabovský odhadoval, že môže byť tak v siedmom mesiaci. Dovnútra vstúpil bez zaklopania. Bol otrhaný, zarastený a špinavý. Pavol Kavecký, Helenin muž vyskočil spoza stola a zastal Grabovskému cestu.
„Čo tu chceš?“ spýtal sa ho a zovrel ruku v päsť.
„Prišiel som si po syna,“ povedal Grabovský.
„Doteraz ti nechýbal.“
„Je to môj syn a ja si ho zoberiem,“ povedal a obišiel švagra. Keď natiahol ruky k malému Štefanovi, chlapec sa rozplakal.
„Vidíš,“ povedala Helena, „vlastný syn sa ťa bojí.“
Grabovský chvíľu zarazene stál, potom sa sťažka zviezol na drevenú lavicu pod oknom a rozplakal sa. Plakal dlho a úpenlivo, akoby z neho so slzami odchádzalo všetko, čo sa v ňom nahromadilo za celý doterajší život.
Helena vyhnala deti do postele. Kavecký vytiahol fľašu pálenky, nalial sebe i Grabovskému. „Vypi si,“ povedal. „To ti pomôže.“
„Nemôžeš stále myslieť na Margitu,“ povedala Helena. „Taký je život. Ľudia sa rodia i umierajú. Mysli radšej na Štefanovu budúcnosť.“
Grabovský vypil poldeci, neustále hľadiac do zeme a mechanicky si nalial ...
tomasz.mort