ELEONÓRA GAŠPAROVÁ
Mladé letá
SPN-Mladé letá 2003
© Eleonóra Gašparová 2003
Financované Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky
Všetky práva vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať
(elektronicky, fotografickou reprodukciou a pod.)
bez predchádzajúceho písomného súhlasu majitelov práv.
Zlatý fond slovenskej detskej literatúry
Táto kniha dostala v roku 1972 Cenu Zväzu slovenských spisovateľov v kategórii tvorby pre deti a mládež a
Cenu vydavateľstva Mladé letá za rok 1971.
Vyšlo vo vydavateľstve
Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s. r. o.,
Sasinkova 5, 815 19 v Bratislave.
8464. publikácia. Štvrté vydanie.
Editorka Magda Baloghová.
Výtvarný redaktor Svetozár Mydlo.
Technická redaktorka Irena Závodná.
Sadzba SIMADesign, s.r.o., Bratislava.
Vytlačila Svornosť, a. s., Bratislava.
ISBN 80-10-00275-5
Kníhkupectvo vydavateľstva sídli na Krížnej ul. 13 v Bratislave, tel.: 02/55 42 55 04, objednávky: www.mlade.leta.sk
Zrkadlo prikrývalo takmer celé dvere. Maja váhavo podišla k nemu a rukou sa dotkla svojho obrazu. Často sa takto dívala na seba, keď bola v byte sama. – Čo je krehkejšie – človek alebo sklo? A kde som najväčšmi ja? Nemôžem byť všade rovnako. Na prstoch, v očiach, vo vlasoch, vlastne je ma veľmi veľa, plné zrkadlo!
Pomaly sa obrátila k oknu. Stál tam rad kvetináčov, zízali z nich všelijaké lístky. Lipka klonila hlavu od smädu, útla, krehká lipka. Hneď jej prinesie vodu.
Tresli vonkajšie dvere, Maja sa strhla. Tak prichádza domov iba Zuza, najradšej by povytŕhala dvere z pántov, aby jej neprekážali.
– Maja, Maja, – v predsieni sa urobil prievan, Zuzina taška sa kĺzala po parketách.
– Vždy prídeš ako víchrica, – Maja zastavila tašku nohou, vôbec sa nehnevala. Zuza hneď spustí referát, čo bolo v škole a vo svete, netreba počúvať ani rádio.
– Vieš, čo sa stalo?
– Vždy sa musí voľačo stať, lebo ty si na svete, rozhovor sa začínal ako zvyčajne. Vošli do svojej izby.
Zuza netrpezlivo hádzala dlhými vlasmi i rukami.
– Poliši chceli vypočúvať Jezola, ale im ušiel, zvestovala Zuza.
– A ty neplačeš, vidíš, aká si bezcitná, – Maja sa dívala na drobný kaktus a pichala mu prstom do ježka.
Krátky súboj, vyhral kaktus.
– Posmievaš sa, lebo si ťa Jezolo nevšíma. Ale ja viem, kam sa schoval.
Zuze sa zachvela tvár, priskočila k oknu a vyklonila sa von.
– Už nie sú tu, odtiahli, dvom ušiel Jezolko, to je!
Rozpustené vlasy jej bral prievan.
– Naľakali sa ho, oni sa každého naľakajú, to sú takí chudáci, – uštipkávala Maja.
– Jezola nechytia, – uisťovala sa Zuzana a netrpezlivo sa rozhliadla po ulici. – Ani iní nemajú vodičský preukaz, a behajú si na motorke!
Maj a podišla k oknu a prihla sa k Zuze.
– Pletieš jedno cez druhé, ničomu nerozumiem.
– Nepletiem, to z domu naňho žalovali, že ruší nočný pokoj. Počula si už voľačo také? A nič, len sa prebehol na nejakej motorke okolo fontány. Ja som ho ani nepočula, – poľutovala sa Zuzana.
Odtiahla sa od okna a zlostne potriasla hlavou. Jezolo sa neukazuje na ulici, no ak sa bude ešte chvíľu schovávať, povie mu, že je zbabelec.
– Aha, prebehol sa len tak na motorke okolo Strinkovcov a zavolal Bele dobrú noc, – Maja vedela, že dobre mieri.
Zuza spustila ruky, z pootvorených úst zasipelo, nijakú dobrú noc nezavolal nijakej Bele Strinkovej, zapamätaj si, že Bela je moja kamarátka, a mne povedal, že som príma krivka, Bele nič také nepovedal.
Maja ticho prepúšťala smiech pomedzi zuby.
– Ty si naivná, až to pichá!
Zuza sa vystrela v úzkom svetríku, zapukal vo švíkoch, ale hneď potom ohla chrbát. Naozaj, bola to skvelá krivka zo všetkých strán, Jezolo má postreh.
Zázračný Jezolo.
– Ale ja voľačo viem, čo ešte nikto nevie! – zastavila sa Zuza tesne pred Majou a strieľala ako do terča.
– Jezolo zakladá bandu, a hlavný stan bude v ich pivnici. Kto bude v bande, musí mat na chrbte vytetovaný Južný kríž. Dievčence môžu mať vyšitý na bunde, ale ja chcem mať vytetovaný. To mi prezradila Bela a Bele Števo. Banda nebude len taká, bude ochraňovať, no ochraňovať…
– Opustené domáce zvieratká. Pravda som uhádla.
Mňa tiež vezmete? Ja mám ošetrovateľský kurz, mohla by som vám byť užitočná, – Maja zadržala smiech, aby Zuzu nenazlostila. Potom by sa už nič nedozvedela, a tá dobročinnosť ju začala zaujímať.
– Len sa nesmej, teba Jezolo nevezme, povedal, že berie len reprezentačných. Teraz pracuje na zásadách, potom bude vyberať. Keď ťa nevezme, budeme ťa ochraňovať. To budeš mať lepšie!
– Ochraňovať?! – Zuze sa zazdalo, že Maja stratila hlas. Potriasla hlavou, nič zlé nepovedala. Čo sa má Maja urážať? Každý vie, že je slabá ako muška. Ochránia aj tie jej rastliny, aké sú len niektoré úbohé! Zuza dvíhala prstom lístočky jednej priesady, bolo jej ich odrazu ľúto. Z toho, že budú nejaké kvety? To je len
Majina fantázia, mama má pravdu.
Nahla sa a dýchla na kvetináče. V izbe je zima, rastlinky by potrebovali slnko, od okna fúka. A už je vlastne jar. Maja ich nevie opatrovať, možno aj s nimi sa len háda.
Spomedzi tuhých sviežich listov v jednom kvetináči stúpala vôňa. Zuza prudko vdýchla, bola to prenikavá vôňa. Môžu tak voňať listy? Uprostred medzi tuhými stojatými listami sa zabelel kvet.
– Kvitne! – vykríkla Zuza. – Ja prvá som zbadala, že kvitne! Hyacint, ani si mi nepovedala, že máme hyacinty. To musím povedať Veronike! Z prírodopisu mám na betón jednotku – na konci roka, vieš!
Hlavu mala celú v kvetináči, vlasmi ho prikrývala.
Pritískala tvár k listom, aké sú neprístupné, ako si chránia ten kvet, veď aj vyzerajú ako šabličky.
– Nedotýkaj sa ho!
Zuza sa nehýbala, od radosti bola celá bez seba. Nemôže sa tešiť, že kvitne hyacint? U nich ešte nikdy nekvitol.
– Vždy prídeš k hotovému! – Maja ju schytila odzadu a odtrhla od kvetináča. – Ešte povieš, že sú to tvoje kvety. Ani raz si ich nepoliala, nemáš čo skákať okolo hyacintu. Urob si radšej poriadok v skrini.
Zuza dotknuto ustupovala k dverám.
– Jezolo má pravdu, už sa ťa nikdy nebudem zastávať, lebo si taká, ako povedal… – Koniec vety pribuchli dvere.
Maja sa nahla nad hyacint, utišovala ho. Kvet dosiaľ nezbadala. Usilovne ho polievala, a prekvapenie si skryl pre Zuzu. Naozaj vonia, až sa hlava krúti, otecko iste povie, to je vôňa ako balzam.
Ešte je malý, ale až vyrastie, bude veľký, voňavý, reprezentačný. Vieš, Zuzanka, reprezentačný – ako ty!
Nad ránom snežilo, na uliciach predávali snežienky.
Sneh im robil reklamu, nie veľmi slávnu, cez deň sa dal rozfúkať vetrom, mizol. Zem bola stuhnutá, dalo námahu nechať na nej vlastnú stopu.
Števo sa už chvíľu krútil okolo svojej osi, gumený opätok vyberal zem pomaly. Vo vreckách mu štrngali guľky, vyhral ich od nejakého chudáka. Teraz zakladá vlastnú hráčsku akciu. Obohrá všetkých sopliakov a potom sa uvidí, čo podnikne s tým majetkom. Ak sám nič nevymyslí, Bohuš Borovský mu poradí. Ale najskôr treba mať asi metrák guliek.
– Hluchý ako kastról! – začul Števo celkom zreteľne. Zastal, dobre by bolo vedieť, kto je ten hlucháň.
– Už hodinu na teba kričím! – hľadí naňho Jezolo.
– Nehraj sa tu na neschopného, ide sa do pivnice!
– No, nerob sa taký veľký, – odvrkol Števo a znechutene vopchal ruky do vreciek pomedzi guľky. Nateraz musia ustúpiť vyššiemu cieľu. Pridal do kroku, aby dostihol Jezola. Musel sa ho spýtať na niečo naliehavé.
– Prídu aj dámy?
Jezolo uprskol, ty si veľký inteligent, Števko, Zuza a Bela sú normálne osoby, to sa nedá povedať ani o tebe ani o Bohušovi.
Z druhej strany ulice sa ozval dlhý trasľavý hvizd.
Zuza Petrova mávala bielym tričkom a hnala sa cez ulicu k nim. Jezolo zastal, v tvári sa mu rozjasnilo.
Zuza zadychčaná zastala pred chlapcami, tričkom v ruke si rozvievala vlasy.
– Jezolo, kedy už začneš s tou bandou? Len sľubuješ, a nič nerobíš. Kto to má vydržat? Veronika povedala v našej triede, že všetci ôsmaci sú strašne leniví, nechce sa im učiť. A, pravdaže, nechce sa im nič robiť.
Teraz viem, že je to pravda, lebo aj ty si taký!
Števo sa prehýbal od rehotu, z vreciek mu vyskakovali nespratné guľky.
– Ja to nevydržím! Ty len sľubuješ! – hlasom napodobňoval Števo Zuzu a kolenačky zbieral guľky.
– Nnnno, beznádejný, – odvrátil Jezolo hlavu. –
Ideme do pivnice, ale len so slušnými ľuďmi.
– Ja som neslušná? – vzblkla Zuza. – To sa mi ešte neopovážil povedať nijaký chlapec. Ani v triede.
– Tebe to nehovorím, – Jezolo fľochol na Števa. Ešte pokľakával okolo guliek a vŕtal si do nohavíc diery na kolenách.
– Tak skočím domov, – Zuza húžvala v rukách tričko,
– prezlečiem sa a prídem. Belu ste už volali? Nebola na gymnastike, lebo sa jej nechce cvičiť, ale do pivnice môže ísť. Ja sa tak teším, všetko vám pomôžem!
Zamávala tričkom a vbehla do domu. Števo sa narovnal, švihol si končekmi prstov po vydutých vreckách, ona sa teší, ona nám pomôže, ona je taká milá. – Potrebujeme Bohuša, skoč do búdky. Ak vezme telefón jeho mama, povedz, že si ideme robiť úlohu z matematiky, velil Jezolo odvrátený, bolo vidieť, že by rád zavesil
Števovi voľačo ťažšie, ale nechce sa zdržiavať. Všetko vedľajšie musí teraz ustúpiť. Banda má už znak, zásady, na názve sa pracuje. Hlavných členov je päť, neskôr možno niekoho priberú. Nijakého primitíva, s tými má
Jezolo svoje skúsenosti.
Vytiahol z vrecka zápisník, začal v ňom listovať. Zásady boli napísané tlačeným písmom. Päť hlavných zásad a päť vedľajších, zdá sa, že na nič nezabudol.
Pracoval na nich ako minister, môžu sa v novinách vytlačiť. Chach, pre noviny by boli priveľmi dobré, Jezolo by nepracoval celé dni a noci pre nejaké noviny.
Po ulici prechádzalo nákladné auto, z výfuku sa valil mastný dym, zem sa zachvievala. Spoza dymu sa vynoril Števo, hvízdal. Skúšal si vyhvízdať synkopu.
Musí si tú zákernosť natrénovať, minulú hodinu lietali na hudobnej gule práve zo synkopy. Števo ostal v suchu, lebo má výhodné priezvisko, je podľa abecedného poriadku na samom konci. Keď sa skúša, paľba kosí stredné rady, ale Števa zvyčajne kryje jeho pancierové meno Zrubec.
– Pr – vá,- - - há, Bohuš, – tu hneď! – zasynkopoval Števo pred svojím neodvolateľné starším bratom.
Z domu vyfrngla prezlečená Zuza Petrova.
– Idem po Belu! – oznámila Jezolovi v behu a stratila sa vo vedľajšom bloku.
O niekoľko minút sa všetci hrnuli do pivničných priestorov. Slabá žiarovka sliepňala na úzku chodbu, zapratanú rárohami. Vzduch bol presýtený zápachom starých handier a neviditeľných hlodavcov.
Jezolo pobehol krátkou chodbou rovno k pivnici.
Zámku nebolo počuť, len otvorené dvere zavŕzgali.
– Baterku, – zvolal stíšeným hlasom.
– Tu je, – vovŕtal sa dopredu Bohuš Borovský. Mal pri sebe vždy všetko, čo bolo potrebné.
– Je tu čudne, pravda, Bela, – šepla Zuza kamarátke a trochu sa k nej primkla. Ich pivnica bola v chodbe na samom konci, rovno pod okienkom. Stále bolo vytlčené, niekomu slúžilo ako terč, a prach z ulice nerušene sadal na staré kufre a poháre. Nedávno tam ukladali s Majou lyže na letný odpočinok a vybaľovali oteckove rybárske prúty. Všade bolo nahrubo čierneho prachu, nadýchali sa ho do zásoby.
V Zrubcovie pivnici zarachotilo, prevalila sa nejaká pamätná skriňa alebo stôl, rachot ako na objednávku.
– Malo by sa to vyhádzať, tu sa nedá pohnúť, – začínalo dvíhať Jezola. Skôr vymyslí ešte päťdesiat zásad, ako pohne jednou drevenou obludou.
– My máme doma starý nábytok, teraz je to moderné. Starý nábytok, štýlový, – prispela Bela, ale do pivnice ani nenazrela.
– Keby sa otvorila táto skriňa, hneď by bolo viacej miesta, – rozmýšľal Bohuš a baterkou ohmatával tmavé hrany nábytku.
Jezolo stál nerozhodný, zbabraný štart ho mrzel.
Žiadne zásady nepohnú tým starým nábytkom, budú si musieť nájsť iný životný priestor. Sem by sa vmestili iba postojačky, stáli by a dýchali na seba ako zajačia rodinka. Ale prekážky otužujú nervy, vlastne je dobre, že vznikli nejaké prekážky.
– Otvorme našu pivnicu, možno bude lepšia, – nadhodila Zuza, no v tej chvíli sa svojho návrhu zľakla.
Dovolil by otecko cudzím behať po ich pivnici?
Ale už sa všetci hrnuli na koniec chodby a Jezolo vytiahol ťažký zväzok kľúčov. Latková stena na Petrovie pivnici prepúšťala riedke svetlo. Jezolo pozrel do otvoru visiacej zámky, vyskúšal zo päť kľúčov a zámku otvoril. Rozbité okienko mu vrhlo do očí ostré svetlo.
– To sa zasklí, – povedal a rozhliadol sa po pivnici.
– Tu by bolo viacej miesta.
Zuza vyčkávavo hľadela na Jezola, keď tak rozhodol, je rozhodnuté. Na okienko sa môže dať aj záclona.
Števo s Bohušom zatiaľ snorili popri iných pivniciach, presvetľovali ich baterkou a odhadovali, čo by sa zišlo do spoločného majetku.
Pred rozbitým okienkom sa podchvíľou mihli nohy,
Bela sa pritisla k stene a dívala sa.
– Sú ako živé, – čudovala sa. Ešte nevidela takéto živé nohy.
– Poďme sa hrať na nohy, – nadhodila Zuza, akoby čítala Beline myšlienky.
Bela sa zaradovala, konečne nejaká zábava v tejto strašnej pivnici.
– To bola pani Zemeková, určite! – šepla Zuza. – Má také hrubé nohy a tak ich vlečie za sebou. Dáva našej Maji priesady.
– Nohy vlečie pod sebou, – zhadzovala Bela Zuzin náskok.
– A to je Iveta, chytro pozri, ako vykrivuje nohy, odhalila Zuza ďalšiu majiteľku nôh. – Kolíše sa ako kačica a vábi chlapcov.
Bela sa vodrala pred Zuzu, neznášala, keď ju v niečom predišla. Ale Zuza sa bavila aj tak, o takéto prvenstvo nestála.
Zas prešli nejaké nohy.
– Kto to bol? – opýtala sa Zuza zvedavo.
– Voľakto, – odsekla Bela, – nejaké mužské nohavice.
Zuza sa zasmiala.
– Hádaj si, mňa to už nebaví, to je pre malé deti, odvrátila sa od okienka a vyšla na chodbu. Lepšie jej bolo sedieť doma, má rozčítanú takú smutnú knižku o sirote, a keď si nad ňou poplače, hneď jej lepšie chutí jesť. No keby sa mohla previezť s jedným chlapcom na motorke – to by ani neprežila. Ako mu pristane tá kožená kazajka! Aj ho volajú Kožený, ale to nie je nijaké meno preňho. Ja by som mu vedela vymyslieť meno – chach, aj Zuza urobila z obyčajného Joža Jezola. A ešte ju preto všetci obdivovali a toho chudáka už nikto inak nevolá.
– Hurá, to je korisť! – pretrhol jej myšlienky výkrik.
Všetci sa zhŕkli okolo Števa a Bohuša. Pod Bohušovou baterkou sa vynárala gitara, naozajstná gitara.
A hnije len tak medzi ostatnými haraburdami.
– Jezolo, máme príležitosť! – Števo padal do objaviteľského závratu. – Otváraj tú pivnicu!
Zuza sa uprene dívala v smere svetelného kužeľa do tmavého priestoru. Svetlo baterky ležalo na presne vykrojenom dreve, drevko malo príma krivku.
– To je Zemekovie pivnica! A gitara bude teraz naša. Oni ju nepotrebujú, nemajú deti! – šeptala Zuza a nedočkavo sa obrátila k Jezolovi. Stojí, neotvára, čo rozmýšľa? Niekedy býva taký čudný, zamyslený, skoro ako Maja.
– Chytro, kým nás tu niekto nenájde, – súril Bohuš
Jezola a baterkou mu zamieril do tváre.
– Ale nebude to krádež, ja nemám rada, keď sa kradne, – odrazu sa začala odťahovať Zuza. Jezolovo váhanie ju zmiatlo.
– Ty múdra, nekradne sa, požičiava sa čiže premiestňuje, – zahriakol Zuzu Števo a štuchol do Jezola. – Hýb sa!
Jezolo sa s nechuťou zohol k zámke, skúšal kľúčiky, jeden zabral.
– To je úžasne odvážne, – zdesene drmolila Zuza, keď Bohuš vtiahol do pivnice a bral z police gitaru.
Jezolo zaklapol zámku, nič sa nestalo. Len na polici ostalo svetlé miesto, obsypané čiernym prachom.
Malo podobu aktu.
V prítmí chodby bolo odrazu ticho, všetci hľadeli na nástroj v Bohušových rukách, bol teraz neuveriteľne ich.
Zuza sa úzkostlivo dotkla dreveného hrdla, slabo zazvučalo.
– A čia bude, há? – vecne sa opýtal Števo.
– To je otázka, – precedil Bohuš a pritisol gitaru k sebe. – Komu patria objavy? Objaviteľovi, tak to bolo aj v histórii.
Bela sa stále tvárila, že všetok ten zmätok okolo gitary sa jej netýka. Pohla sa bez slova k východu a všetci ako na povel za ňou.
Jezolo pobehol dopredu a stíšeným hlasom velil, ide sa k nám, to je najbližšie.
Zrubcovie byt bol na prízemí, naľavo od vchodu. Jezolo otvoril dvere, predsieň bola v tej chvíli plná hlasného a zadržiavaného dychu. To sa podarilo, nikto ich nevidel!
– Moment, počkajte chvíľu tu! – ostro šepol Števo a šmykol sa poza dvere na konci predsiene. Z miestnosti bolo počuť pobehúvanie, dupot, praskot. Všetci sa dívali na tie dvere, chvíľu sa zdalo, že sa robí za nimi voľačo mládeži neprístupné.
Števo s uhriatou tvárou vybehol a spustil hlbokú poklonu.
– Vážené dámy, ráčte vstúpiť.
Bela mykla plecami, vošla prvá a usadila sa do najbližšieho fotela. Obyčajná obývačka, a také ceremónie! Za ňou sa trochu zdráhavo ťahala Zuza, vždy sa jej zmocňovala plachosť v cudzom prostredí. Jezolo pristúpil k televízoru, musí sa postarať o nejaký program pre návštevu, len aby naskočil obraz.
– Decká! – ožila Zuza, – má byť dobrodružný film o Amazone. Jezolo, možno sme ho už zmeškali!
Z predsiene pribiehali drnčivé zvuky, Bohuš ladil gitaru. Naťahoval a spúšťal kolíčky a trpezlivo skúšal, koľko tie staré struny vydržia.
Števo sa mihal po byte, mizol a zjavoval sa, zdalo sa, že návšteva mu zmiatla rytmus. Pokukával na dievčence, čím by ich prekvapil, prezeral špajzu, nič, iba stará zaváranina. A v kuchyni kopa riadu, má sa na čo tešiť. Každý deň sa má na čo tešiť. Mama býva až do polnoci na nohách, pomáha vo výčape tatko vi, bolia ju nohy aj hlava, poriadne ju vidia len v nedeľu.
Dáva, chuderka, pozor, aby tatko nepil, aj tak ho neustráži, tatko príde domov vždy so spevom, spieva o polnoci, jeho polnočný budíček slúži aj susedom.
Bohuš sa má vo všetkom lepšie, aj keď nemá otca.
Mama mu učí druhákov a doma umýva riad, a potom sa stará o Bohušovu kultúru, všade s ním chodí, na výstavy a na koncerty, Bohuš je kultúrny, až je z toho o hlavu vyšší. A ešte našiel gitaru a teraz si myslí, že bude jeho, že patrí k jeho kultúre.
– Nevieš na nej hrať, – postavil sa Števo pred Bohuša, – aj tak je spoločná!
– Naučím sa, – odsekol Bohuš, nechcel sa dať vyrušovať.
– Chcel si povedať, naučíme sa, – podberal Števo, už ho dvíhalo, Bohuš sa s ním nechcel ani rozprávať, a v rukách mal cudziu gitaru, možno povedať ukradnutú.
– Chalani, film! – zvolala Zuza a oči lepila na obrazovku, obraz sa chvíľu triasol, potom sa ustálil. Zvuk ako fanfáry, voda.
– Ja pri telke vždy voľačo jem, – povedala Bela a obzerala sa po izbe, akoby to bol bufet.
– Ja sa dívam, – odvrkol Jezolo. Začínal sa zlostiť, že spoločnosť zavolali k nim. Obrátil hlavu k predsieni, Bohuš nemá o hre na gitare ani predstavu, ale tváriť sa vie. Ani na um mu nezíde, že dnes mali založiť bandu, nevedel by vymyslieť ani jednu trasľavú zásadu, len poznámok má vždy plno. Vlastne všetkým je viacej nejaký bledý film alebo nejaká plesnivá gitara ako jeho zásady. Keď nechcú, nebude sa nikomu vnucovať.
– Števo, ty sa tu nemotaj, máš službu v kuchyni, umývaj riad, – umiestňoval si Jezolo zlosť.
– Ty si dobrý, – usmial sa Števo zhovievavo. – Akurát teraz mám umývať, keď máme dámsku návštevu.
Bela sa pohniezdila a začudovane sa opýtala:
– Vy umývate riad? U nás umýva mama, ona to vie najlepšie.
– Naša mama nemá čas, – povedal Jezolo a hnal pohľadom Števa z izby. – To je jedno, kto umýva.
Bela vyprskla, ale nikto si ju už nevšímal, všetci sa zadívali na film. Vody Amazonu sa vylievali z obrazovky, krokodíly otvárali papule, kto chcel, mohol im spočítať zuby, vzlietlo športové lietadlo, pilot bol krásny a ponáhľal sa za nejakou ženou, bolo mu ľahko, mal rýchlosť. Odrazu mu motor zlyhal a padal do Amazonu, zachytil sa lián, kolísal sa nad krokodíľou ozubenou papuľou, iste mala chuť na takého muža z vesmíru. Zavrčal motorový čln, muž sa skotúľal na jeho dno, taký krásny muž nemôže zahynúť v nejakej hnusnej papuli.
Už sa díval aj Bohuš, bolo to napínavé, všade bola voda, liany a papule, čln unášal muža, nemohol ho unášať donekonečna, našla sa tam chatrč na brehu, čln sa zastavil. Muž si uvoľnil kombinézu, na krku sa mu zaligotal kľúčik. Ako prvákovi!
Kľúčik!
Zuza si siahla k hrdlu, nijaký kľúčik nenahmatala, vliezla rukou do zadného vrecka, bol tam a bol Majin.
Ráno si ho požičala, bol tak šikovne po ruke, Maja iste stojí predo dvermi a čaká. Alebo nečaká – a čo potom robí?
...
tomasz.mort