Nauka reči Slovenskej Ludevíta Štúra.pdf

Nauka reči Slovenskej

Vistavená od

Ludevíta Štúra

V Prešporku 1846

Vibranje citáti z kňihi:

V našej reči ňjet žjadneho „y.“

...tu i tam v daktorích kútach Slovenska užívanuo ä, v ktorom „i“ a „a“ t. j. „ia“ do

jedneho hlasu eekavjeho sa sťeká na pr. mässo, ríbä, husä atď, toto ale ako pokútno a

krem toho hinúce do reči, našej spisovnej ňenáleží

Mekkuo „l“ len u daktorích a málo Slovakou je v običaji a už aj tam pomalí zakapáva,

odkjal ako aj preto že je zvuk pre svoju velkú rozťeklosť ňepríjemní a ďeťinskí v čistej

Slovenčiňe lepšje keď sa viňehá.

Ňezabudňime ňikdi aňi na vďačnosť, ktorú sme pracovitjemu a umnjemu Českjemu

kmenu povinní; on nás v hliveňí našom opatruvau a nás k životu viššjemu svojimí

duchovnimí plodamí pripravuvau, preto vďačnosť naša nach vždi ostaňe k ňemu

svježa a vrúcna v srdcach naších.

Ostatňje chibi, kďe čjarka chibí alebo je zbitočná, si každí sám lahko napraví.

Človek si pevňe na sveťe zastaňe a keď zvjera na predmeti tak rečeno len oči vivaluje,

človek slobodňe po ňích pozerá a ňedá sa od ňích sem i tam strkať...

Ako národ Slovanskí je nad inšje národi kmenovití, tak aj reč Slovanská je hlavňe

narečná a muože sa bezpečňe pre svoju ňekoňečnú bohatosť, pre svoju rozvitosť a

rozmaňitosť nazvať rečou reči.

Najčisťejsje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa vnútri v samích Tatrách, v strjedku

ích najzavreňejšom...

...a ňeveríme že bi dakdo z našich krajanou inšou cestou ako touto kráčať a v

spisovnej reči si všeljako pomáhať chceu.

Ešťe aj od toho všeobecnjeho pravidla že osobi mužskje sú mužskjeho a osobi ženskje

ženskjeho pohlavja v reči sú úchilki, a jakobi od inších biť ňemali?

Človek žije na sveťe a kďekolvek sa pohňe všaďe je ňím otočení.

...nažrau sa mesa a naslopau sa toho bezbožnjeho nápoja pálenki...

Obsah

Predmluva.

Úvod.

Grammatika Slovenská.

Ďjel Iví.

Sklad a puovodná určitosť slov.

Čjastka Ivá.

O hláskach.

Čjastka Iihá.

Odďjel 1ví.

O tvoreňí slov.

Odďjel 2hí

O vislovuvaňí slov.

Odďjel 3ťí.

O písaňí slov alebo o pravopise.

Čjastka IIIťja.

O určitosťi slov.

Ďjel IIhí.

O prjemenčivosťi slov.

Skloňuvaňja.

Skloňuvaňja mjen samostatních.

A) Skloňeňja mjen mužskích.

Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

Obraz treťjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

B) Skloňeňja mjen ženskích.

Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

Obraz druhjeho skloňeňja ženskích.

Obraz treťjeho skloňeňja ženskích.

C) Skloňeňja mjen ňijakjeho pohlavja.

Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja.

Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví.

Obraz druhjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví.

Obraz treťjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví.

Skloňeňja mjen prídavních.

Obraz prvjeho skloňeňja.

Obraz druhjeho skloňeňja prídavních.

Obraz treťjeho skloňeňja prídavních.

Skloňeňja počtou.

Skloňeňja základních.

Skloňeňja všemjen.

Skloňeňja všemjen osobních.

Skloňuvaňja slovjes.

Ďjel IIIťí.

Spojna.

Odďeleňja 1uo.

Slová v samostatnom staňí vo vípoveďi.

Slová v odvislom staňí vo vípoveďi.

Odďeleňja 3ťje.

Slovosled.

Značňejšje chibi tlače.

Predmluva.

Od vjacej rokou zabávau som sa s tou mišljenkou, čibi ňebolo pre rozviťja duchovnjeho

života roda nášho Slovenskjeho užitočňejšje ba práve potrebnuo, abi sme sa k nárečú nášmu

prihlásili a ho pri viššom samích seba vzďelávaňí, ňje len v živoťe domácom ale i v obecnom

užívali. Ale tu zaraz, ako táto mišljenka u mňa povstala, vistúpila i tá v duchu mojom, či mi

skutočňe máme vlastnuo nárečja, či je to ňje len rozličnorečja Češťini, čo mi Slovenčinou,

nárečím Slovenskím volávame, i viďjac že rozhodnuťja otázki prvej od tejto druhej visí,

zabrau som sa do skúmaňja Slovenčini i pretrjasau som ju zo všetkich strán, bo jestliže bi sa

to potvrďilo a Slovenčina len rozličnorečím Českím bola, zbitočnuo bi bolo chcjeť

Slovenčinu na reč spisovnú povišuvať a to čo vlastnjeho závazku a života ňemá na nohi

staveť, ale zas naproťi tomu keď bi Slovenčina naša zvlášno nárečja bola a sa v ňej osobitní

život bou zavjazau, život tento pestuvaní, napomáhaní museu bi i život duchovní kmena

našho mocňe napomáhať, silňejšje ako Češťina dosjal pohibuvať i jeho rozviťja sa o mnoho

vjac ako táto oblahčuvať. Pristúpiu som teda k rozberaňú Slovenčini i po pilnom skúmaňí

poznau som že v skutku je Slovenčina z každjeho pri tom ohladu zvlášno nárečja, v ktorom sa

silní a svježi život ukríva i len rozviťja potrebuje, a keď som toto poznau i na položeňja

kmena nášho v celej roďiňe našej, na zmáhajúce sa jej túžeňja po živoťe viššom i na inšje

okolnosťi dostatočni ohlad vzau, za dobruo a potrebnuo som uznau abi sme sa k nášmu

nárečú, k Slovenčiňe, prihlásili, ju do naších spisou a do nášho obecnjeho života pouvádzali a

ju za nástroj duchovnjeho života nášho vivolili. K tomuto práve teraz bou čas najpríhodňejší,

bo po dlhom hliveňí teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krjela chápeme, teraz teda keď

sa život náš opravďiví začína bou ťjež čas vivolaňja do života Slovenčini našej, abi sa ona so

životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami sťelje i v ňeprjehladnej ďjalke sa

traťí, s ňím sa vidala: jedno druhuo buďe napomáhať a kmen náš sa osvježi i opravďivo ožije!

— Prú ale ešťe lež som sa celkom za Slovenčinu zaujau i s ňou vistúpiť pevňe si

predsebavzau, predložiu som vec dobrím rozmislním prjaťelom, takím, ktorí vo

vzbudzujúcom sa živoťe našom velikí úďel majú, kmenu nášmu z celjeho srdca prajú i sami

ešťe plní svježej životnej sili len na život kmena nášho mislja, preň robja a pracujú, ňje len na

našej minulosťi oči ovesujú ale v budúcnosťi kmenu nášmu život lepší hotovja, i keď som od

tíchto po dlhom rozmíšlaňí to heslo dostau že i oňi to za dobruo uznávajú i oňi že k tomu

pristupujú a ožiťja svježejšje z toho pre kmen náš si slubujú, pusťiu som mišljenku svoju, s

ktorou som sa od dávna zaoberau, do behu i teraz ju tu zjavňe vislovujem i ju krajanom a

spolukmenovcom svojim srďečňe porúčam. — Ku kroku tomuto ma isťe velmi pohnuv i

príklad bratou naších katolíckich, ktorí sa už od dávna k našej Slovenčiňe prihlásili a krokom

svojim už dávno pravdu tú, že k rozviťú duchovnjeho života nášho Českuo nárečja je

ňedostatočnuo, vislovili. Krok náš je len tohoto dovršeňja a doplňeňja.

Ale ktoruo že nárečja vezmeťe za spísovnuo, poveďja mnohí, najme tí, ktorím sa krok náš

ňevelmi pozdáva, veť v každej stolici u vás inakšje hovorja a tak mnoho máťe nárečí a ktoruo

má pred inším zadržať prednosť, akože rozhodňeťe, a čo sa aj k jednemu alebo k druhjemu

nachíliťe, všecci sa ňezjednoťíťe v jednom ale ostaňeťe rozsipaní. Len ňeznámosť reči našej a

velká ňedúvera ku kmenu nášmu a jeho životu takto hovorí a víroki už dávno povedanje ale

dobre ňeposúďenje opakuje. Ňje je to pravda, odpovedáme mi, že bi u nás v každej stolici

inšje nárečja a medzi Slovenskím ludom vjacej nárečí bolo: na celom Slovensku je len jedno

skutočnuo nárečja, lež po rozličních krajach rozličňe popremjeňanuo a pozohibuvanuo.

Najčisťejšje a najverňejšje je toto nárečja zadržanuo tam, kďe bolo najlepšje ukrituo, v hlbiňe

Tatjer, najvjacej sa popremeňuvalo tam, kďe mali naň susednje nárečja Slovanskje najvetšje

puosobeňja, predca ale jednota tohoto nárečja dobre sa viďí i z najvjacej forjem Slovenčiňe

vlastních, od inších susedních Slovanskích narečí odchodních, i zo slov ktorje všetkje

rozličnorečja prebehujú a všetkje v jedno klbko, v Slovenčinu, sa spletajú. Keď sa mala teda

Slovenčina na spisovnú reč povíšiť, musela sa ona vzjať vo svojej puovodnosťi, vernosťi a

čistoťe a tje formi, ktorje bi tam boli, akích je velmi málo, lebo ňerozvitje alebo od vernjeho

stroja nášho nárečja uchílenje, museli sa podoplňuvať a ponapravuvať z rozličnorečí

Slovenskích a na takíto spuosob viplňila a viokrúhlila sa reč naša. Krem toho z rozličnorečí

Slovenskích, ako zo svojich vlastních haluzí, berje Slovenčina, brať buďe a muože i brať má

slová, abi sa čím največmi obohaťila, k rozmaňitjemu a úplnjemu sa svojich visloveňú

spuosobnou i docela príhodnou stala a života toho, ktorí sa medzi namí zmáha, opravďivou a

dokonalou vislovuvaťelkiňou bola. Keď teda medzi namí Slovákmi je len jedno nárečja a toto

v čistoťe svojej sa za spisovnuo povišuje, je v ňom to, čo je opravďivo Slovenskuo,

vislovenuo a preto Slováci ako takí všecci sú uspokojení, a následok tohoto, ako pevňe

veríme, buďe ten že sa všecci k svojmu vlastnjemu, k vernjemu obrazu svojej reči, prihlása,

prirazja a na jeho upevňeňí, rozšíreňí i zveličeňí všecci svedomito pracuvať budú i ruki si

všecci k jednemu ďjelu podajú. Len stranní a málo vzďelaní budú zaljezať na pobočnje

cesťički a tí, ktorí ňeveďja poznávať znaki času a ňestoja sami v plnej činnosťi za vzďelaňja

ludu nášho i ňenahljadajú do budúcnosťi, budú sa Slovenčiňe proťiviť, ale čo sú hlasi

jednotlivích proťi životu národa celjeho? Oni ho ňezastavja a život sám málo si povšimňe

hlasou takích! A ňebolo bi aňi v nás vjeri k životu nášmu, kebi sme misleli že sa v jednom a

síce v tom čo je čistuo Slovenskuo ňezjednoťíme, a ňebolo bi v nás isťe sili života, kebi sme

sa v tom ňezjednoťili a všecci v jednu vuolu ňespojili. Spojíme sa, to všetkje znaki života

nášho ukazujú! — Katolícki braťja naši, odťjahnuc sa od Češťini, ňepovíšili samuo čistuo

nárečja Slovenskuo na reč spisovnú, ale vzali nárečja Češťiňe najbližšje, čo sa stalo podla

domislu nášho potrebním behom vecí, lebo krok k samjemu čistjemu nárečú Slovenskjemu

urobení boubi sa velkím odskočeňím od doterajšjeho spisovnjeho vo vážnosťi stojacjeho

jazika pozdávau, i sami mužja tí, čo prví sa z bratou naších katolíckich k Slovenčiňe prihlásili,

pochádzali z krajou tích, v ktorích toto nárečja Českjemu najbližšje je v običaji. Tímto ale

mužom patrí zásluha tá že nám most k opravďivjemu životu nášmu v jeho vlastnej forme

pripravili, a teraz mi pevňe veríme, že oňi sami pri ňom len ňeostanú, ale ho k tomu cjelu, k

akjemu ho pripravili i užijú, preseň prejdu a s namí si ruki podajúc spolu s namí vedno na

čistuo naše pole, kďe sa mladí život Slovenskí do prvích pukou rozpúšťa, prestúpa a tam

spolu s namí spojenimí silamí pracuvať budú. Smutnje to boli časi pre nás keď sme boli

rozdvojení a rozpadnutí a dlhje, predlhje: treba už i nám raz spojeňja a vrúcneho,

opravďivjeho objaťja!

Za povinnosť som si držau, keď sa mišljenka o Slovenčiňe a Slovenskom živoťe našom v

misli mojej prijala, jej i základ položiť, na ktorom bi sa ďalej staveť mohlo. A z tejto príčini

napísau som prítomnú grammatiku, ktorú Vám, Krajaňja, predkladám s tou vrúcnou

žjadosťou, abi ona úžitok očakávaní priňjesla. Bez ňej ňebolo nám veci možnej ďalej sa

pohibuvať i pripíliu som si v práci svojej. Vistaviu som grammatiku nášho nárečja podla

zásadi hore viššje oznámenej, v tom ohlaďe jeďiňe možnej a pravďivej. V grammatike je

skúmavosť alebo visvetluvaňja ústrojnosťi reči našej s jej skutočním viložeňím spojená; ňje je

grammatika prítomná len tak rečená praktická t. j. nauka reči našej na dakolko bezzákladních,

lahko nazbjeraních, mechanickích praviďjelkach založená, ale stojí ona na vispituvaňí a

visvetleňí vnútornjeho stroja a rjadu reči našej, ktorí peknou svojou zložitosťou ducha zabáva,

a ktorjeho poznaňja k hlbšjemu reči našej poznaňú privodzuje. Pre to i pozornjeho robím

čitaťela, abi ňje len s jednim alebo hádam s druhím ďjelom grammatiki, ako to často bíva, sa

zaoberau, ale ju celú pilňe prešjeu i preskúmau, bo tak len reč našu základňejšje a úplňejšje

poznať muože i celú ústrojnosť reči našej uvíďí. A zaisťe sa mu i odmeňí táto práca. Je naša

Slovenčina prekrásňe ustrojená, je lahkotvorivá, v tvorivosťi rozmaňitá a v zvukach jadrná; je

ona verní obraz svježeho, bohato obdaruvanjeho ducha nášho kmena Slovenskjeho. Každí

tvor v príroďe má svoj hlas osobní, má i Slovák hlas svoj, verní odťisk duše svojej, a keď sa

všetko svojim hlasom ozíva, nachže sa ozve i rod náš hlasom svojim!

Odstávame teda od Češťini, ako reči našej spisovnej, ale, krajaňja, ňezabúdajme na túto našu

sestru najbližšú! ňezabúdajme ju ale pílme sa jej všecci vzďelaňejší i na ďalej. Moc ona má

uťešenjeho, peknjeho a má moc čo mi pre život náš potrebujeme. Ňezabudňime ňikdi aňi na

vďačnosť, ktorú sme pracovitjemu a umnjemu Českjemu kmenu povinní; on nás v hliveňí

našom opatruvau a nás k životu viššjemu svojimí duchovnimí plodamí pripravuvau, preto

vďačnosť naša nach vždi ostaňe k ňemu svježa a vrúcna v srdcach naších. Pominuli časi

Českej slávi, ale ňestraťili sa jej skutki! A mislíme ťjež, že sa braťja Českí od nás ňeodvráťa,

ale i na ďalej nám blízki a v spojeňí duchovnom s namí ostanú. Prešjeu, chvala Bohu, už ten

ňešťastní čas ňeznámosťi v roďíňe našej, ňjet teraz vjac času k odoznávaňú ale len k

bližšjemu poznávaňú seba vzájemňe. Preto sme z tohoto ohladu misli pokojnej.

K ťebe už obracjam reč moju, mláďež naša Slovenská, náďeja pekná života nášho! Mladá

svježa Slovenčina ťebe isťe svježej a života plnej sa najlepšje zalúbi a ťebe isťe ona aj

najlepšje pristaňe. Ti si povolaná vzbudzuvať a krjesiť život noví na skalistích Tatrách, ťebe

teda i to čo je samo plnuo svježeho života dobre poslúži, a čo hlboko do duše rodákou sa

zaríva na dobrej ťi pomoci buďe. Ti buďeš časom svojim ochraňuvať pokladi života nášho,

ochraňuj že i tento poklad náš vzácni, abi sa ňestraťiu alebo do mjesta tmavjeho ňeupadnuv.

Koňečňe srďečňe ďakujem všetkím, ktorí mi radou slovnou i písemnou a nado všetko

príňeskamí slovenskimí grammatikálnimí pri tejto práci pomáhali, a hlavňe ďakujem Ťebe,

statočná duša Slovenská, Jonáš Bohumil Guot, čo tam pod Kriváňom nad osúdom ňašim pilňe

rozmíšlaš i všaďe kďe len muožeš srďečňe a ochotňe bez všetkích nárokou rodu nášmu

pomaháš, ktorí si ma ustavičňe vetšimí prácami pri ďjele tomto podporuvau. Keď buďe mať

Slovensko mnoho tak starostlivích, tak vrúcnich sinou, pekňejšje, lepšje mu nastanú časi,

ktorích mi len zore viďíme, za ktorimí ale, ak vitrváme, isťe buďe nasleduvať slnko. Daj len

Boh k prácam naším pomoci svojej, lebo s ňou ak sa i sami pochlapíme vitrváme.

Úvod.

Človek žije na sveťe a kďekolvek sa pohňe všaďe je ňím otočení. Svet záleží z tích

najrozličňejších vecí a predmetou, všetkje tjeto veci a predmeti na človeka puosobja a to síce

zmislamí, ktorími človek je obdarení. Zvjera má ťjež zmisli, ktorími i naň vrážajú predmeti

sveta, ale toto vrážaňja docela sa ďelí od puosobeňja sveta na človeka. Zvjera stojí na sveťe

ako očaruvanuo, predmeti ho sem i tam strkajú, vrazeňja naň je silnuo, ale pri tom všetkom od

zvjeraťa len slabo pocíťenuo a prichádzajú mu všetkje tje predmeti tak ako nám vo sňe, kďe

sami ňechtjac a sami ňeveďjac ako, medzi rozlicňími predmetmí sa potáčame a sem i tam

strgáňame, v ktorom stave ňemáme žjadnej vuole. Inakšje je puosobeňja predmetou svet

skladajúcich na človeka. Človek si pevňe na sveťe zastaňe a keď zvjera na predmeti tak

rečeno len oči vivaluje, človek slobodňe po ňích pozerá a ňedá sa od ňích sem i tam strkať, bo

má moc a silu sám v sebe ím sa naproťi postaviť, ktorá z ducha pochádza; predmetou

účinkuvaňja naňho je síce silnuo, ale ňeskĺzňe sa ono po človeku tak ako po zvjeraťi, lež do

Plik z chomika:

Inne pliki z tego folderu:

Inne foldery tego chomika: