valekbasne.pdf

Dotyky

S HLAVOU V OHNI

Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,

aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.

Iskra v oku,

noc, noc hlboká.

V takej noci k nebu by som stúpal.

Napoludnie by si mohla byť môj úpal.

Aby o mne hovorili: Celý horí.

Aby som bol z teba trocha chorý.

Napoludnie:

s hlavou v ohni myslieť na teba.

O pol ôsmej večer: dlho hľadám struny.

Aby som ťa zahral

podľa zlata hviezd

a podľa krvi luny.

O pol ôsmej večer:

aby ťa bol celý vesmír plný.

A rád by som bol, keby si raz v noci bola: áno.

Áno na srdci, a áno na ústach.

Iskra v oku, hlava v ohni,

noc, noc hlboká.

Padla si mi do oka.

SMUTNÁ RANNÁ ELEKTRIČKA

Smutná ranná električka

a ja v nej a ja v nej,

ako v rakvi sklenenej.

Smutno zvonia pred nami

a za nami smutno zvonia

smutné zvonce v smutnom dni,

smutný sprievod pohrebný.

Vždy, keď idem takto k tebe,

vždy, keď idem takto k vám,

plačem ako na pohrebe.

Ľúto mi je vlastnej smrti.

Vždy sa niečo vo mne zrúti,

vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné.

Smutné parky, smutná pláž.

A ja smútim preukrutne:

Chodím k tebe, keď ma voláš,

chodím, aj keď nevoláš.

PO PÍSMENKU

Plakal by som, ale nemám za čím.

Myslel by som, nemám na koho.

Po písmenku si tú pieseň značím,

opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie…

Ani toľkých v abecede niet,

Koľko zrád a podlosti a falše.

Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;

aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

PDF created with FinePrint pdfFactory Pro trial version http://www.pdffactory.com

NITE

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,

keď nemá, čím by prišil záplatu

na to, čo bolí, čo má zostať skryté

jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi.

Do krvi zamkni slovo plačúce,

zo živej vody rozumu sa napi,

na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj.

Rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.

Na nebi smutných vyjdi ako dúha,

nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

JESENNÁ LASKA

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,

a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,

poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše

a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše

a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,

chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno, aké.

Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

...

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,

a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,

poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

ŠACHY

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom

pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,

nezabúdajte, že je problém, na kom

záleží vaše šťastie či pád.

Neukazujte svojmu súperovi päty

a dámu strážte, ak ju máte rád.

Nepúšťajte ju samu na výlety

- nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,

že silu umu zmôže sila zrád.

V partii často vyhrávajú kone;

jedine kráľ však môže dostať mat.

Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky

(už dávno nezáleží na mene),

samota prišla bez dotknutia kľučky

a pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute

i ostatné, čo boli spálené,

PDF created with FinePrint pdfFactory Pro trial version http://www.pdffactory.com

prst dažďa chytá vtáka za perute

a kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažína sa znova

a tak jak dávno pália ma jej plamene;

mal som ju rád; no škoda o tom slova,

už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlaje

a šerejú sa oči zahmlené,

no ja som iný, ona zmenená je

a dávno nezáleží na mene.

Nad ránom celkom zápalka sa láme

a prúžok dymu, svedok váhavý,

prezradí všetkým, na čo spomíname,

keď nakreslí nám jemne nad hlavy

zlomené srdce a pery zmámené,

čo klamú: nezáleží na mene.

Príťažlivosť

DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ

To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný.

učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!

Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.

A že tam tak visel

a že tam tak visel ten uličník

a na celý svet vyplazoval jazyk,

to sa mu nedá odpustiť.

Tvárou do ulice, pätamami ku dverám,

ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,

ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred

úderom,

a pod nohami plná náruč vzduchu.

Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,

ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,

ktorý ich oddeľuje od zeme.

Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako

košele,

na čistú ražnú slamu vzduchu.

Keby chodil niekto, čo tak visel,

tem by musel hrozne hlavou kolembať,

ten by musel hrozne hlasno zvoniť.

Každý deň si uväzujem kravatu,

po zvonení zostával som v triede.

Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú

zhodu letopočtov - a naozaj - už roku 1638

zomrel Johannes Althaus, starosta emdenský,

ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvr-

chovanosti národa, a o 300 rokov neskošie sa

čosi stalo s hranicami nášho štátu. Bude to iste

tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vy-

tvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôso-

bujú vôli génia.

Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.

Hrával som futbal

a miloval Helenu Daňkovú z III.B.

Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali

tajne za ruky

a o 7 strán ďalej som už tušil,

PDF created with FinePrint pdfFactory Pro trial version http://www.pdffactory.com

že to, čím tak vonia, bude škorica

trocha pomiešaná s kôprom.

Cez telocvik sme sedávali na oknách,

knísali nohami

a počúvali monotónnu pieseň :

"...Gallia est omnis divisa..."

Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až

o poznanie neskoršie,

nevidel som život, ako sa obracia k nám

chrbtom.

Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej

nebola,

a položil som nohu na xylolit

ako do horiacej trávy.

V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.

Myslel som,

že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,

proste čosi

ako náhly pád jablka na ostie noža,

ale jadro veci bolo v niečom inom.

Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,

krvavé

a ako voda smutné.

Ešte dnes ju vidím,

jej male nohy s červenými sandálmi

v prachu ciest

- pivonky rastú koreňmi nahor,

zástavy vejú pod kvetmi.

Peši, peši, peši...

Ruky na tvári.

Napokon,

to pekné české meno bolo celkom nanič.

Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť

a modravý lesk vlasov,

pripomínajúci hlaveň pištole.

Za gotickými oknami biskupského gymnázia

sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:

"Memento, homo, quia pulvis es

et in pulverem reverteris..."

Tak sa teda obrátila na prach.

Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny

vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispô-

sobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplá-

nek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní,

každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že

premenia beh sveta v miestnom meradle.V tejto

súvislosti si spomínam na istú báseň trocha

sentimentálnu. Počul som v nej padať nočné

motýle na sklá okien ako dážď a kamene.

Ale v tom období,

v nociach úplného zatmenia Mesiaca a hviezd

počuli ľudia iné veci,

prostým ucho nezachytiteľné:

presýpanie piesku v okenných tablách,

zúfalé úsilie stola

vrásť do dlážky,

nehnúť sa

a šumieť korunou,

a potom zrazu

do tmy

PDF created with FinePrint pdfFactory Pro trial version http://www.pdffactory.com

ostrý výkrik sviec.

Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,

nevydávaj ruke ten, čo otvorí.

Šialená noc sedí na streche

a vypiskuje na deravom komíne,

flauty bazy hrajú v záhradách.

Prekročiť ten strach,

otvoriť dvere

a vidieť, čo sa robí !

Matka ! Matka !

Čižmy na schodoch.

A potom doma umývala riad,

plechovú slávu nedeľného obeda,

pri ktorom zostal jeden tanier čistý.

A potom doma kvety polievala,

drhla prach dlážky,

strážila lesk okien

a večne mala obe ruky prázdne.

Prezerala si ich večer pod lampou,

prekvapená,

prikladala ich k sebe a odťahovala,

prikladala, odťahovala.

Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.

To bola práve tá zvrchovanosť národa:

ruky, ruky.

Ruky volajúce o pomoc,

čierne kmene spáleneho lesa,

nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,

len sprostáčik vietor tam zdvíha

škridlu popola.

Pominulo sa to,

rozplynulo sa navždy,

no hlboko v hrdle stále zostáva

horká chuť mandlí,

prehltnutých so soľou.

Slza a krv.

Miláčik, neplač.

Budeš raz chodiť do školy

a budú sa ťa pýtať.

Ale ty im povedz: Neviem.

Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.

Nepamätám sa.

Bude stará studňa

a bude vedro krvi.

Nepi z nej.

Krv Oswienčimu,

krv Kremničky,

krv Lidíc.

Krv nie je voda,

nepi z nej.

Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,

krvavé

a ako voda smutné.

Miláčik, neplač.

Ty sa toho nedožiješ,

neplač.

Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,

a budeme cestovať.

Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy

pamäti.

PDF created with FinePrint pdfFactory Pro trial version http://www.pdffactory.com

Plik z chomika:

Inne pliki z tego folderu:

Inne foldery tego chomika: