TATRY  A  MORE

SVETOZÁR  HURBAN-VAJANSKÝ

1. Kto bol Adolf Heyduk? K akému smeru v českom básnictve 19. storočia patril (porovnajte s Jaroslavom Vrchlickým)? Čo ho spája so Slovenskom a slovenskou kultúrou?

ADOLFOVI  HEYDUKOVI

                            VENUJE

                         VAJANSKÝ

Venovanie

Ku zvukom Tvojho varyta

              zaznieva lutna moja:

Ty, silný, spievaš o láske,

              ja, slabý, zvem do boja

Pred nežnou Tvojou ľúbosťou

              kloní sa smelosť moja:

Tys’ láskou zostal víťazom,

              ja ranen’ idem z boja!

2. Ako si predstavujete rozprávača nasledujúcej anekdoty? Kto je to? V akej situácii?

3. Porovnajte  poetiku štúrovskej poézie a Vajanského poetiku. Vysvetlite heslá v tabuľke:

              Nôžka

Stretol som vám mladú dámu,

              zamyslený trošku,

oslepený krásou, stúpim

              na jej nežnú nôžku!

Výkrik –! pardon – moja drahá,

              že sa chyba stala:

nemohol som nôžku zbadať,

tak je ona ... malá

Okamžite odleteli

              z jasných očiek hnevy,

vďačný úsmev zajasal sa

              z tváre mladej devy.

Vám  však, moji bratia milí,

              poviem pravdu vcelku:

mala moja vďačná dáma

              nôžku hodne veľkú.

4. Aký obraz malomestskej spoločnosti podáva Vajanský v nasledujúcich ukážkach? Čo okolo seba vidí jeho lyrický subjekt.  Akými pocitmi ho to napĺňa?

Pozn. Všimnite si, že Vajanského lyrický subjekt nestojí v akejsi snovej, alegorickej krajine, ale v konkrétnej realite slovenského malomesta.

Miest našich obraz filisterský

kto nepoznal by, milí, z vás?

Tam nieto hriechov grandióznych,

no ani cností veľký jas.

Tyranček dáky v každom sídli,

má zásluh v Pešti protokol,

na ktorom pevne bazíruje

budúcej voľby monopol.

Poneváč ruka ruku myje,

má k službe zopár verných hláv.

Meštianok ľúbiac svätý pokoj,

džbán, tartlík, ženu, starý mrav,

hnev, kritiku len v kapse skrýva

a na ratúzi hlavou kýva.

Už neraz bájnou zvesťou ľud som budil,

bez potlesku znel spev a možno – nudil.

Šumenu dávno slávil lýry hlas.

Ozveny nečuť. Kritik umný mlčí,

veriaci sluchač nemo plece krčí:

pre fantázie nepríhodný čas.

Dnes treba všetko k rukám poukladať,

len jasno, zrejmo, triezvo nite spriadať,

nech bujnú romantiku berie ďas!

Ó, lýra moja, spevy divné prervi,

má dnešné pokolenie tupé nervy.

JADERSKÉ  LISTY

              III.

Starucha sa o palici kníše

ponad Risaň strmou serpentínou;

postretol ju vojak, cudzí rúchom,

cudzí rúchom, ale priateľ srdcom:

„Slnko pečie z neba holubieho:

sadni, matko, pod ker granátový

a povedz mi, koľkýchže máš synov?

Matky rady synov spomínajú,

nadovšetko matky hercegovské.“

Starucha sa kviľbou rozplakala,

zalomila svoje vetché ruky:

„Čo sa pýtaš, vojak cudzí rúchom,

ty mi srdce naplňuješ žiaľom!

Troch synov som porodila v kuči ––

Stojanovi Turci hlavu sťali,

keď sa bili naši sokolovia

s Muktar pašom, tam v krvavej Duge.

Lež neplačem za Stojanom svojím,

hoc mu oči vypichali čierne,

hoc belunké rozsekali telo,

skalným vlkom za potravu dali.

Božko, syn môj druhonarodený,

vykrvácal tam u Vučidolu,

verný bratom našim Crngorcom.

Desiatim on bujné zrazil hlavy,

jedenásty Turek Božka zrúbal!

Neplačem ja za Božkom junákom,

hoc mu oči vypichali čierne,

hoc belunké rozsekali telo,

skalným vlkom za potravu dali!“

A starucha väčšmi zaplakala,

väčšmi ruky zalomila vetché.

„Za čím kvíliš, matka nešťastlivá,

keď sa pýšiš smrťou synov svojich?“

Odvetí mu rozžialená matka,

pre slzenie ledva vravieť vládze:

„Pre národ som synov porodila,

porodila pre junácku slávu

a pre našich bratov pobratimcov.

Kebych dvanásť rujných synov mala,

všetkých bez sĺz vlasti obetujem!

Ale plačem za synakom Markom,

plakať budem do čierneho hrobu:

on nepadol ani v Duge slávnej,

z Vučidolu prišiel neranený:

on umiera vo vyhnanstve hladom,

pri rakúskej stuchlej kukurici!“